Město Salem

Pozrel som sa na dievčinu, či ženu? Nevedel som to z jej tváre určiť. Dievčina si hryzla do pery. Sledoval som ju. Spustiť z očí by ju bolo nebezpečné. Ešte horšie ako muži, lebo idú priamo, ženy sú zákerné a toto bude jedna z tých, ktoré nedajú pokoja.  Jej ruka sa začínala blížiť k môjmu meču, ktorého rukoväť som zvieral v ľavej ruke. ,,Toho meča sa ani nechytíš! Nijaký iný smrteľník nemá právo tasiť túto zbraň." povedal som prekvapivo nahlas a prísne. Týmto som povedal jednu vec, ktorú mohla v budúcnosti proti mne využiť, som háklivý a majetnícky, čo sa môjho meča týka. Zmena v mojom hlase bola priam neuveriteľná. Chcel som jej ešte plesúť po dotieravej ruke, ale ženy sa nebijú, takými som opovrhoval aj sám. Stuhol som keď mi rukou prešla po ramene a šepla mi akési slová. ,,Nemám záujem." povedal som a uhasil som tlejúcu fajku jednou voľnou rukou. ,,Vybrali ste si toho nesprávneho." povedal som odmietavo. Áno, dokázal som sa ovládať a slušne aj odmietať. Ja som vedel o čo sa ona snaží. Pohrávala sa so mnou ako mačka s myšou, ja som bol ten, čo jej vošiel do loveckého revíru. ,,Vážne. Ja o krátkodobé radovánky nemám záujem." povedal som rozhodne. ,,Ja viem, že náš zákazník váš pán... V tomto prípade som vaším pánom ja a hovorím, nepokúšajte." povedal som triumfálne. Vedel som, o čo jej ide, vlákať ma do jednej z izbíc v tomto podivnom dome, kde záleží len na krátkodobom potešení ľudských túžob. Nerozumie mi. pomyslel som si a pozrel som sa na dievčinu. Áno bola pekná, ale mňa jej prítomnosť nijako neovplyvňovala iba tak, že ma otravovala a chcel som sa jej doterných prstov a dlaní zbaviť čo najskôr.

Pozeral som sa prísne. Začínal som sa cítiť nepohodlne, čím bola žena dotieravejšia tým som bol strnulejší a zatrpknutejší. ,,No a? Každý robí to čo vie. Drina mi nevadí." povedal som jej.Áno robil som, bol som lovec, lovec nepriateľov.Avšak mnohokrát som si bol sám sebe pánom.Robil som to, čo mi prišlo správne.Jej prsty mi prechádzali po ramenách. Odvrátil som hlavu,nie na znak podriadenosti a na znamenie,že som prehral, ale preto aby som sa nemusel dívať do jej očí. Najavo som nedával svoj duševný zápas ktorý sa vo mne odohrával. ,,Jasné, ale mne je jedno, že vám to tu patrí, prišiel som len uschnúť od dažďa a trochu si pofajčiť." povedal som jej, keď mi oznámila, že tento tu brajgel jej patrí. ,,Vidím že ste žena čo si ide za svojim." povedal som. Dychtivo až príliš dychtivo sa na mňa tlačila, ale ako sa hovorí, netlačte na pílu. Každý náznak toho, že chce so mnou čo najskôr pohnúť, bol krok dozadu. Tŕpol som a cítil som sa ako v pazúroch nebezpečnej šelmy. Snažil som sa vymaniť... Nechcel som to. ,,Ale musíte rešpektovať moje rozhodnutia. Nie?" nadhodím. Takmer som vyhral slovný súboj s bankárom, a nechám sa poraziť akousi ženskou? To v žiadnom prípade. Zotrvám. Opäť som sa na ňu pozrel. ,,Ďakujem za vašu ponuku, ale nie, nemám záujem. Vari je vám málo slušné odmietnutie?" spýtam sa jej.

A nedala si povedať. Ako je to len možné? Pre mňa bola láska niečo iné, než toto, bral som to tak. Láska je podľa mňa to čo vzniká medzi mužom a ženou, ktorý sa dlho poznajú a majú sa radi. Toto má od toho na míle ďaleko Aragorn. pomyslel som si a pozrel sa na dievčinu. ,,Nie to neviete, prišiel som si zafajčiť." povedal som prísne. Áno chcel som si zafajčiť, nechcel som mať opletačky. ,,Len fajčiť." zahundral som a pozrel sa na dievčinu. Áno len som si chcel v pokoji vyfajčiť svoju fajku. Ale ona si nedala povedať a stále sa mi pokúšala votrieť do priazne. Nie nechcel som ju, každým jej pohybom sa mi čoraz viac znechutila. Prišlo mi to nepríjemné, takto sa vtierať do priazne mužom. Ja byť jej otec alebo niekto tak... Povedal som nechcem, nie a hotovo, keď som sa zaťal, tak so mnou nič nehlo. ,,Prosím vás, nerozumiete mi. Ja som niečo povedal a za tým si stojím." povedal som jej a chytil ju za zápästie. Pevne, ale nie preto aby som jej dával dovolenie, ale preto, aby som jej zdôraznil svoje slová. ,,Máte v sebe štipku hrdosti?" zasyčím jej do ucha. Potom sa odtiahnem a pustím ju. Taká pekná a robí takú škaredú robotu, ľutujem ju. Chudera. pomyslel som si.

Pozeral som sa na Camm nezmeneným pohľadom. ,,Som Aragorn alebo Chodec ak chcete." predstavil som sa a pozrel som sa na ňu. Sledoval som ju. Sledovala aj ona mňa. Bola neoblomná, ale ja som nebol bezbranný a tiež neoblomný, každý chcel dosiahnuť svojho. Každý mal svoju určitú hrdosť. Ja som bol chladným, jej činy a slová so mnou nič nerobili. ,,Viete, siahať nikam nebudem, je to nepekné." odvetil som pokojne. Avšak ona pokračovala, zachádzala ďalej a ďalej. ,,Dodržujte osobnú zónu." zahundral som. Moje slová zrejme k ničomu neviedli. Proste napriek mojim protestom sa ku mne všeliako túlila. Ako, nedokáže pochopiť, že niektorý muži netúžia po žene a posteli. Nie všetci sú rovnaký. pomyslel som si a pomyslel som si na svoju dýku, ktorú som mal ukrytú v plášti. Bola to celkom užitočná malá zbraň, pekného tvaru, vykovaná majstrovským umením. Tu i tam som mal niekde v plášti aj menší nožík, nikdy nevieš čo ťa postrehne. ,,Ja nie som ako iný muži. Nemienim sa zahrávať s podsvetím. A netvrďte, že neviete, čo myslím." poznamenal som ostro. Nič so mnou nehlo. Ani slová o jej práci. Áno bolo to čestné, zarábať si na živobytie, ale určite nie takýmto zvráteným spôsobom. ,,Viete, nemôžem vám dať to, po čom túžite." povedal som a trochu som sa odtiahol, samozrejme, mohla ma hneď zdrapnúť nazad. Ale nech sa na mňa len pozrie lepšie. To je zvrátený spôsob zarábania peňazí. pomyslel som si a pozrel som sa na Cammile. Iného muža by bez obáv zviedla, podľahol by jej šarmu a jej slovám, ale ja nie. Ostal som jej slovám chladný. Nie som tá pravá a jednoduchá korisť. Nepriateľ mi nachystal už nejednu pascu a ja som sa poučil a začal byť prezieravý. Podozrievavý.  

Ako to, že na to prišla až teraz? pomyslel som si a pozrel sa na Cammile. Jej tvár sa zmenila, ako šibnutím čarovného prútika jej úsmev zmizol z tváre, bol to profesionálny úsmev, vedela ho nahodiť aj zhodiť. Áno bol som neoblomný. Myslela si, že ma ľahko zvedie, ale prerátala sa, cítil som ako v nej buble hnev. Bol som pre ňu až príliš veľké sústo. Jej hrdosť nevedela stráviť moje odmietnutie. ,,Nemôžem vám dať to, čo chcete, čo naozaj chcete..." povedal som a odtiahol som sa od nej. Vybral som sa na odchod. Čo by som jej ja mohol dať? Tých pár centov čo mám po vreckách jej istotne nebude stačiť. Také ženy poznám, chamtivé, za tým všetkým je honba za peniazmi. Veď aj preto sa to tu tak aj volá, nevěstinec obchod na túžbach mužov, ktorý utekajú pred problémami a majú vyžite svojich túžob. ,,Dovidenia." povedal som a pozrel som sa jej do očí. Robíte chybu, som chladný, ale ľutujem vás,aj hrobník môže byť na svoju prácu hrdší ako vy. pomyslel som si a dalo mi poriadne zabrať aby som sa nepreriekol? Vykročil som smerom k východu, zanechávajúc Cammile a jej spoločnosť za chrbtom.Stále som sa však obzeral akoby  som si strážil chrbát. Čo ak by ma chcela zadržať? pomyslel som si a vo dverách som si opäť na hlavu hodil kapucňu. Stačilo stisnúť kľučku a bol by pokoj. Ale ešte som sa naposledy porozhliadol po miestnosti. Všetkých vás ľutujem. pomyslel som si. Taký premárnený čas. Ale o to predsa nejde, čo ak všetky tie ženy otehotnejú a budú mať deti, ktoré nebudú vedieť kto je ich otec, celá generácia kde otcovstvo zmizne zo zeme. A synovia a dcéry týchto ľudí budú prahnúť po odpovediach kto sú jeho rodičia. Nad týmto sa Cammile zrejme nikdy nezamyslela, áno pre mužov je to krátkodobá radovánka, ale pre ženy to bude mať komplexnejšie následky. To je nespravodlivé. Toto by som zakázal. pomyslel som si a otvoril dvere. Prešiel som verajami dverí a dobre som si zapamätal tento domec, aby som doň už viac ráz nevkročil.  V pokoji som dvere zabuchol a moja postava sa vytratila v tieňoch ulice.